Predslov šéfredaktora:
Náš kamarát Martin absolvoval s rodinou cestu, na ktorú určite nezabudnú. Na prelome augusta a septembra sa vydali na poriadny výlet, kedy prešli z blízkosti východnej hranice EÚ až ďaleko za západnú – konkrétne do Londýna a naspäť. Teda takmer 5 000 kilometrová cesta, na ktorú si väčšina netrúfne ani spaľovákom. O tom, ako zvládli cestu elektromobilom, koľko času strávili na nabíjačkách a koľko ich to celé stálo sa s nami podelil vo svojom cestopise.
Vybitá batéria, hľadanie nabíjačky a čakanie na voľný stojan
Toto sú najbežnejšie názory ľudí na elektromobilitu. Okrem toho sa často stretávam ešte s názorom, že elektromobil je dobrý akurát do mesta, pri rýchlonabíjaní je prevádzka drahšia ako u spaľováku a pri každom nabíjaní človek strávi hodiny.
Svoje prvé EV som si kúpil pred vyše dvomi rokmi a vybral som si malé mestské autíčko Volkswagen e-Up. To pre istotu, keby náhodou bola pravda všetko, čo sa o EV hovorí, tak to nebude až taká veľká škoda. Napokon sa ale ukázalo, že e-Up je jedno perfektné autíčko s mimoriadne nízkymi prevádzkovými nákladmi, ktoré som si veľmi obľúbil.
Využíval som ho od začiatku na jazdy po meste a jeho širokom okolí, ale postupne na stále dlhšie cesty a spaľovacie auto stálo čoraz častejšie v garáži. Len rodina si sťažovala, že je auto malé a u niekoľko sto km dlhých ciest nezdieľali moje nadšenie. Vadil im malý kufor a hlavne vzadu obmedzené pohodlie.
Postupne u mňa dozrela myšlienka, že plnohodnotné EV by sme zaručene využili a všetci aj ocenili. Horúcim kandidátom sa stal Volkswagen ID.3, ktorý ponúka oproti “krpcovi” viac pohodlia, priestranný interiér a aj väčší kufor, nezľakne sa dlhých trás a do mesta ešte nie je priveľký. Rodina však preferovala nejaké SUV. A tak prišiel kompromis vo forme nového Enyaqu 85, ktorý ja považujem skôr za zvýšené kombi, než vyslovene SUV.
Moje baby na prázdniny naplánovali návštevu koncertu v Mníchove a v Hamburgu. Viac som nepotreboval a mal som jasno: pocestujeme novým elektrickým prírastkom a uvidíme, ako sa s ním naozaj žije pri diaľkových presunoch. A aby to bola poriadna cesta, nabíjanie na pomalých AC nabíjačkách som si zakázal a predsavzal som si, že budeme vždy nabíjať len do 80 %.
Namiesto cesty do Nemecka nakoniec výlet cez 9 krajín
Z dôvodu presunu jedného koncertu z Hamburgu do Londýna a našom dlhom zozname miest, ktoré chceme navštíviť, sa náš výlet zmenil doslova na Eurotrip dlhý cca 4 500 km. Na cestu som sa náležite pripravil. Nainštaloval som si Tesla aplikáciu a zobral ako zálohu ZSE kartu. A kúpil som si (pre istotu) britskú redukciu na kábel 230 V nabíjačky.
Utorok – Cesta naprieč Slovenskom
Naobedovali sme sa a plní obáv sme vyrazili z Košíc na dlhú cestu smerom na západ. Doposiaľ som našim mestským e-Upom pobehal skoro celý východ a najďalej som bol niekoľko krát v Žiline alebo na Orave.
Do rozhorúčenej Bratislavy sme dorazili s 13 % v batérii. Zvolil som južnú trasu cez Lučenec, Zvolen a Nitru. Vždy som jazdil maximálnou povolenou rýchlosťou podľa GPS. Batériu som nechcel cez noc nechávať len na 13 %, tak sme ju čiastočne dobili, s tým, že na plánovaných 80 % ju doplníme až ráno.
Streda – Prvá cieľová destinácia
Našou úlohou bolo dostať sa z Bratislavy do nemeckého Mníchova vzdialeného necelých 500 km. Nakoľko sme však vyrážali tesne pred obedom, nabíjať na 80 % sa nám nechcelo a vyrazili sme iba so 60 %. Za Viedňou sa prihlásil hlad a so 45 % v batérii sme zastavili na odpočívadle kúpiť si niečo pod zub. Keďže tam bola nabíjacia stanica Ionity, ktorá má po celej Európe hustú sieť, tak som si nainštaloval aj ich appku.
Kým sme prebehli celý obchod a všetci navštívili WC, auto sa pred ďalšou jazdou nabilo už na 85 %. Na navigáciu sme využívali vstavanú Škoda navigáciu alebo Waze. Keď bolo potrebné nabíjať, tak som zapol na mobile bezplatné ABRP, v ktorom som si prvý krát nastavil parametre auta, siete nabíjačiek, na ktorých by som chcel nabíjať (Tesla. Ionity a neskôr EnBW), požadovaný výkon a ono to nejakú nabíjačku našlo.
Takto sme sa dostali na veľký nabíjací hub EnBW v Nemecku. Ich apka ma potešila jednoduchosťou používania. Po prvotnom nastavení totiž stačí pripojiť kábel do auta a v apke oskenovať QR kód na stojane. A to je všetko, nabíjanie sa spustí. My sme si dali neskorý obed a po príchode k autu mala batéria už 91 %. Potom sme absolvovali ešte kus cesty na hotel v Mníchove, kde sme strávili niekoľko dní.
Sobota – Z Mníchova do Stuttgartu
Po Mníchove sme sa prepravovali hromadnou dopravou, ktorú tam majú ozaj peknú a rýchlu. Takže Enyaq sa opäť vydal na cestu až v sobotu s batériou nabitou presne na ¾ kapacity. Cestou sme mali jednu plánovanú zastávku (baby chceli prevetrať nejaký outlet). Ja sa týchto ich radovánok nerád zúčastňujem, tak som v malom mestečku išiel pohľadať nejakú nabíjačku.
Našiel som malú dvojkáblovú nabíjačku EnBW na čerpacej stanici, ktorá bol úplne voľná. Tak som začal nabíjanie a vybavoval som si maily, kým sa mi neozvú moje dievčatá. Ale batéria mala už 100 % a telefón stále nezvonil. Tak som preparkoval a ešte som si pri pustenej klimatizácii zdriemol, kým sa ozvali. Vyzdvihol som ich pri obchode a pokračovali sme do Stuttgartu. Na hotel sme dorazili s 91 %.
Pondelok – Vyrážame smer Londýn
V Stuttgarte sme autom navštívili 2 automobilové múzeá a trochu sa pomotali po meste. Na najnáročnejší 875 km dlhý úsek cesty do Londýna sme tak vyrážali s 82 % v batérii.
A ako inak, prakticky skoro stále po diaľnici. Na diaľnici som opäť dodržiaval obmedzenia rýchlosti a na neobmedzených úsekoch som jazdil 130-140 km/h podľa GPS.
Keď sme sa blížili k 20 % v batérii, ABRP navrhlo nabíjanie v mestečku Merzing, kde nás čakali 4 voľné stojany zo 4. Tak sme sa vydali do blízkeho centa mesta, kde sme sa tmolili a využívali tieň budov. Bolo skutočne horúco. Auto sa nabilo doplna skôr, ako sme sa k nemu vrátili. A to som zvyšok posádky musel naháňať z mesta. Zase mi mojich vysnívaných 80 % nevyšlo. Následne sme po diaľnici cez Luxembursko a Belgicko postupovali smerom na západ.
Ďalšia zastávka na WC bola až v Belgicku na diaľničnej čerpacej stanici. Nabíjanie pri 40 % bolo ešte priskoro, ale keď už stojíme… Zo 6 stojanov Ionity boli voľné 4. Tak som pripojil auto a poobzeral som si obďaleč sa nabíjajúci čínsky zázrak značky Xpeng. Kým sa moje kvetinky vrátili z WC, tak batéria už hlásila stav 90 %. No nič, s dobrým priemerom doby nabíjania sa asi rozlúčim.
Po diaľnici smerom na západ sme opustili krajinu malinkých dopravných značiek “hlavná cesta” a ocitli sme sa v krajine Peugeotov a Citroënov. A aj množstva múch na čelnom skle. Napriek tomu, že sme už išli niekoľko desiatok km po pobreží, tak sme more stále nevideli. Ale dorazili sme bez problémov do Calais.
Už len pár zastávok pri kadejakých búdkach s rampami a môžeme sa naložiť do vlaku. Teda aspoň to sme si mysleli. Napokon nám posúvanie sa v zápche pred britskou pasovou kontrolou zabralo presne 1,5 hodiny. Našťastie pobyt v zápche nepredstavuje pre elektromobily zásadný problém a tak nám ubudlo z batérie iba 1 %. Naopak po 4-och hodinách v aute sme všetci potrebovali ísť na WC. Komu sa chce potom hľadať záchod vo vlaku v hĺbke 75 metrov pod morom? A keďže doterajšie nabíjanie bolo stále to isté, čistá nuda, tak po zhliadnutí 2 osamotených stojanov Tesla som zatúžil po novej skúsenosti.
Auto som pripojil, pár krát klikol na displej mobilu a už to išlo. Zase nuda. Jediný rozdiel bol, že na prvý pokus som zaparkoval vzhľadom na dĺžku kábla ďaleko. Navštívili sme WC, bufet a 20 minút bolo fuč. Auto som odpojil a išli sme sa nalodiť. Alebo by som mal písať skôr “navlakiť”. V aute sme si pustili film, ale cca 40 minút na jeho dopozeranie nestačilo a už sme boli na opačnom brehu. Následne nás čakala adaptácia na ľavostrannú premávku a asi milión rýchlostných kamier. A ešte som musel v menu nájsť voľbu, ktorá prekonfiguruje svetlá na ľavostrannú premávku. A taktiež nepríjemné zistenie, že hoci nám mapa ukazuje, že sme už v Londýne, tak kým sa dostaneme k hotelu, ubehne ešte ďalšia hodina. Londýn je fakt obrovský.
Streda – Ako sa nabijeme v Anglicku?
Prepravovať sa po Londýne autom je čistý nezmysel, zápchy sú skoro všade a hromadná doprava je omnoho rýchlejšia. Pôvodné londýnske metro síce nepatrí k najkrajším a najčistejším, je hlučné a je tam príšerne horúco, ale je aspoň rýchle. Auto sme použili až keď sme išli na niektorý z výletov mimo Londýn.
V meste sa človek plazí skutočne pomaly, ale potešilo ma, že sa tam divoko nestriedajú značky s obmedzením rýchlosti ako u nás. V centrovatom centre s úzkymi uličkami je 20 mph, vo zvyšku mesta sa smie jazdiť 30 mph a potom postupne, ako sa človek od centra vzďaľuje sa rýchlosť na viacprúdových cestách postupne zvyšuje na 40 a neskôr až na 50 mph. Menšiu rýchlosť je možné stretnúť len ak sú niekde práce na ceste. Toľko agresie na cestách ako u nás tam nie je, ale prekvapilo ma, keď sa ulicou plnou áut predierala húkajúca sanitka, nikto sa jej nemal chuť uhnúť.
Jazda po diaľnici nie je problém ani pre našinca, preto sme mohli aspoň sledovať rozmanitosť britského vozového parku, ako aj miestne dopravné špecifiká. Najneobvyklejšie sú vysoké kamióny, prekvapí aj odpočívadlo pre náklaďáky priamo v rozšírenom odstavnom pruhu na diaľnici a vysoký počet zrejme pre poruchu či defekt odstavených vozidiel na krajnici. A samozrejme nesmiem opomenúť všadeprítomné kruhové objazdy so semaformi, na ktorých sa obvykle nepoužívajú smerovky a narazíte na nich prakticky ešte na výjazde z diaľnice.
Jeden z našich výletov smeroval do automobilového múzea neďaleko Warwicku vzdialeného cca 140 km od nášho hotela. Vzhľadom na fakt, že už sme z Londýna vyrážali so 63 % v batérii, tak bolo jasné, že sa britskému nabíjaniu nevyhneme. Pri spiatočnej ceste na hotel sme batériu plánovali dobiť, nechcel som na ďalší výlet vyrážať s úplne prázdnou batériou. Ceny za nabíjanie v Spojenom Kráľovstve sú doslova likvidačné (0,8-0,9 GBP / kWh), preto som bol rozhodnutý využiť roaming ZSE, ktorý účtuje každú započatú hodinu nabíjania bez ohľadu na odobraté množstvo elektriny.
S dostatočnou 30 % rezervou v batérii sme zamierili na skúšku k nabíjačke Tesla umiestnenej v obchodnom centre. Čuduj sa svete, aj tam sa nabíjanie hladko spustilo a aj cena bola len o málo vyššia ako v Európe. To ma milo prekvapilo. Bolo mi jasné, že budeme môcť najazdiť po Britských ostrovoch viac, než som pôvodne plánoval a zrejme sa zaobídeme aj bez roamingu.
Moje dievčatá, hneď ako zbadali obchody sa so slovami „ideme len pozrieť zvieratká do obchodu“ stratili. Keďže pršalo, mne sa z auta veľmi nechcelo, tak som si robil poznámky z cesty. Ani neviem ako a batéria bola zase nabitá na 100 %. A aj potom som ešte musel čakať, kým sa celá posádka vráti. Výlet tak prebehol bez problémov a do hotela sme dorazili so 72 % v batérii.
Sobota – Cesta k moru
Napriek bohatému programu v Londýne sme si naplánovali ešte ďalší výlet von z mesta. Dcéra veľmi chcela vidieť pobrežie mora. Tak som to spojil ešte s jednou návštevou technického múzea a vyrazili sme. Pre nehodu na diaľnici sme si však postáli niečo vyše hodiny v stojatej zápche. Trochu nám to narušilo časový harmonogram, ale čo sa týka dojazdu či nabíjania, to sa nijako zásadne nezmenilo. Cestou do Londýna sme sa opäť zastavili na Tesla nabíjačke, kde sme „dotankovali“ na 85% s tým, že to už vystačí až niekam do Belgicka. Na hotel sme prišli opäť so 72% v batérii.
Štvrtok – Návrat na pevninu
Nastal čas návratu. Týmto smerom nás čakalo iba 350 km. Najskôr nás čakala skoro nekonečná cesta von z Londýna. Za mestom sa to výrazne nezlepšilo pre rozkopanú diaľnicu, napokon sme ale dorazili do Folkestone, čo je miesto nástupu na autovlak popod kanál La Manche. Čakanie týmto smerom bolo minimálne a veľmi rýchlo sme boli vo vlaku a frčali smerom do Francúzska. Ďalší hotel sme mali rezervovaný v Bruseli, kam sme chceli doraziť. Cesta pekne ubiehala a čoskoro sme prešli belgickú hranicu. Ale prišiel na mňa akýsi útlm, tak sme si dali vyhľadať najbližšiu nabíjačku, nech si trochu odpočiniem.
Tentokrát ABRP ponúkol belgickú nabíjačku Ionity. Nepreveroval som, čo je v okolí, a tak sme prvý krát dorazili na nabíjačku v priemyselnej štvrti. Naokolo boli samé špedičné firmy, jedna ponúkala aj nejakú reštauráciu. Ale nikomu sa tam nechcelo, tak sme oddychovali v aute. 5 zo 6 stojanov bolo voľných. Na chvíľku som si oddýchol a zbadal som sa pri 90 %.
Potom sme pokračovali po diaľnici ďalej smerom na Brusel. Tesne pred Bruselom sme sa plánovali ísť najesť. K nabíjačke pri dvojici reštaurácií sme dorazili s 54 %. Nikomu sa napokon jesť nechcelo, tak keď už sme boli pri tej nabíjačke, tak sme trochu dobili. Stačilo nám iba 10 minút a s 80 % sme vyrazili na hotel.
Sobota – Cesta na sever Nemecka
Dnes nás čakal 620 km dlhý presun do Hamburgu. Čiastočne po Belgickom a Holandskom území, ale väčšina už po nemeckých Autobahn. Prvá nabíjacia zastávka bola v meste Wuppertal na nabíjačke EnBW pri čerpacej stanici Shell. Ako vždy, 3 zo 4 stojanov boli voľné. Navštívili sme WC, kúpili sme si niečo na jedenie a vodu. Kým som to zjedol, mali sme 80 %.
Odpojím kábel a v tom sa ozve veta „ja musím ešte na WC“. Tak nič, zastrčil som kábel a nabíjal ďalej. Odchádzali sme s 90 % v batérii. Tradičné večerné nabíjanie prebehlo cca 60 km pred Hamburgom opäť na EnBW. Tentokrát dievčatá vybavili návštevu WC a bufetu celkom rýchlo, tak sme mohli po nabití na 80 % vyraziť na hotel. Pre zaujímavosť je na zábere nabíjacia krivka, ale prakticky vždy vyzerala rovnako a ani v najväčších horúčavách teplota nabíjanej batérie nepresiahla 40 °C.
Utorok – Nabíjame štýlovo
V Hamburgu sme sa po meste vďaka dobrej polohe hotela presúvali výlučne pešo a tak zo 69 % energie v batérii nič neubudlo. Na rozdiel od Bruselu na nás Hamburg urobil lepší dojem. A nevynechali sme ani najväčšiu modelovú železnicu na svete. Ďalším bodom programu bola návšteva Wolfsburgu a keďže sme mali mierny časový sklz, tak som na neobmedzených úsekoch jazdil okolo 150 km/h, ak sa dalo.
Po návšteve Autostadtu sme sa vybrali na blízku nabíjačku Ionity. Bola pri nejakej firme na okraji mesta a bola úplne voľná. Chcel som už konečne zažiť niečo iné, než nudné nabíjanie hneď po príjazde. Na mape svietilo logo Ionity aj priamo v meste. Po rozkliknutí na displeji navigácie som zistil, že všetky 4 stojany sú obsadené. Paráda, ideme tam, aspoň zistíme, koľko budeme čakať.
Po príjazde k zaujímavej nabíjačke v štýle 60-tych rokov sa ukázalo, že mapa neklame a všetky 4 stojany boli skutočne obsadené. Jeden pán práve prišiel k autu a mával na mňa, že odchádza. Takže asi po 2 minútach sme sa pripojili a začali nabíjať. Medzitým prišiel miestny vodič s Enyaqom. Všetky stojany boli obsadené, on ale skontroloval, či už niekto nemá nabité a hneď auto vedľa mňa už bolo. Skúsil kábel, dal sa vytiahnuť, tak k tomu autu nacúval a začal nabíjať. Tak zase nuda. A ak ešte zoberiem do úvahy, že presne z 10 na 80 % SoC som nabil za 29 min (teda za výrobcom deklarovaný čas), tak aj nabíjanie je čistá nuda.
Druhé nabíjanie sme absolvovali v Berlíne. Často má EnBW 300- aj 150-kilowattové stojany vedľa seba. Nakoľko stojany tejto spoločnosti zobrazujú aj nabíjaciu krivku, ktorú som si už predtým viac krát na 300 kW stojane fotil, tak som zrealizoval experiment. Budem nabíjať na 150 kW stojane, ktorý by nemal nijako spomaliť nabíjanie, nakoľko moja batéria má podľa výrobcu maximum 135 kW. Priemerný nabíjací výkon sa iba nepatrne znížil (skôr pre vyššie SOC na začiatku) a jeho priebeh bol opäť príkladný.
Streda – Aj 45 kW niekedy stačí
Na cestu z Berlína do Zwickau sme sa vydali s 84 %. Mali sme plánovanú asi dvojhodinovú zastávku v Lipsku, tak sme nabíjanie plánovali riešiť až po stretnutí. Ale v mieste stretnutia sme natrafili na 45 kW AC stojan, tak sme ho využili. Batéria sa zo 43 na 100 % nabila už po hodinke, my sme k autu prišli o ďalších 45 minút neskôr a pokračovali sme do Zwickau. Na hotel sme tak dorazili so 64 %.
Štvrtok – Cesta domov
Po návšteve veľmi pekného múzea Augusta Horcha (z ulice vstup vyzerá veľmi nenápadne) sme sa vydali na poslednú etapu našej cesty, ktorá končila v Prahe vzdialenej necelých 200 km. Do Prahy sme prišli s 20 %, a tak sme cestou ani nepotrebovali nabíjať.
Nemali by ste prehliadnuť:
- Nabíjacie stanice pre elektromobily na Slovensku: Počty a výkony k septembru 2024
- Renault Scenic E-Tech Electric: Európske Auto (nielen) roka | Prvá jazda
- Test Kia EV9: Pohodlný spoločník pre dlhé cesty – na otočku do Chorvátska
Zhrnutie
Ak to celé zhrnieme, Enyaqom sme absolvovali celkovo 4 725 km cez 9 štátov. Neostali sme stáť na krajnici s vybitým autom, ani raz sme nenarazili na obsadenú nabíjačku (ak nepočítam zámernú návštevu plne obsadenej nabíjačky), ani sme nemuseli nabíjačky vyslovene hľadať, hoci som sa na cestu prakticky nijako nepripravoval.
A samozrejme som nemusel použiť ani jeden z dvojice záložných plánov, t.j. nepoužil som roaming ZSE a ani 230 V nabíjačku som z kufra nevyberal. Náklady na spotrebovanú energiu sú 408 €, z čoho vychádza priemerná cena 8,63 € / 100 km jazdy. Ak by som rovnakú cestu absolvoval svojim naftovým Multivanom, ktorý by mal pri tomto štýle jazdy spotrebu 8,5 litra / 100 kilometrov, a priemerná cena nafty by bola 1,7 € (na mnohých miestach však cena nafty výrazne presahovala hranicu 2 €), tak by nás celá cesta stála až 683 €, resp. 14,45 € / 100 km. To je o približne 67 % viac.
Multivan ale nie je úplne porovnateľný s Enyaqom. Priemerná spotreba 350 rôznych naftových Kodiaqov, ako porovnateľného auta je na nemeckom portáli Spritmonitor.de 7,21 l / 100 km, čo by znamenalo náklady 12,26 € / 100 km. Stále to s elektromobilom vyšlo podstatne menej než u porovnateľného spaľovacieho auta. Takže ani tento mýtus sa nepotvrdil. A napokon nie je pravdou ani to, že by elektromobil ako Enyaq bol vhodný iba do mesta. Pokiaľ tým mestom nie je myslené niečo tak rozľahlé, ako napr. Londýn.
Samotná doba nabíjania mohla byť kratšia, pokiaľ by sme nabíjanie ukončili vždy pri 80 % a pokiaľ by sme nabíjali len ak je stav batérie pod 20 %. Ale boli sme na dovolenke a keď sme chceli zastaviť, tak sme zastavili. Nepodriaďovali sme naše plány autu.
Máte aj vy podobné skúsenosti?
Aké sú vaše skúsenosti z dlhých ciest elektromobilom? O svoje zážitky sa môžete podeliť aj v komunite elektromobilistov NearCharger.sk.