Musím priznať, že som sklamaný a rozčarovaný. Neprešiel ani mesiac odvtedy, čo som v obsiahlom rozhovore pre StartitUp chválil európskych politikov za to, že dokázali prevziať zodpovednosť a stanoviť nielen konkrétne ciele pre čistejšiu dopravu v budúcnosti, ale aj definovať technologický rámec, ktorého rozvíjaním máme tieto ciele v Európe dosiahnuť. Opäť môžem len zdôrazniť, že cesta vytýčená vlani v októbri, kedy sa členské štáty dohodli na pláne znevýhodniť (nie zakázať!) predaj vozidiel so spaľovacím pohonom postupne do roku 2035, bola správna. Napokon, európsky parlament tento plán v polovici februára aj definitívne schválil.
Základom navrhovanej stratégie známej ako „Fit for 55“ bolo znížiť závislosť európskej ekonomiky od fosílnych palív a spolu s tým sa zbaviť aj závislosti od nespoľahlivých krajín, z ktorých dovážame suroviny na ich výrobu. Jedným z najefektívnejších spôsobov, ako to dosiahnuť, je obmedziť spotrebu benzínu a nafty v cestnej doprave. V už spomínanom rozhovore som načrtol, že je správne, keď politici nastavia smerovanie v zásadných otázkach ako napríklad energetická bezpečnosť či ochrana životného prostredia. Mali by definovať základné parametre, napríklad čo (a ako) chceme dosiahnuť v oblasti dekarbonizácie dopravy. Ale už vtedy som varoval, že najväčší problém by mohlo byť ďalšie „vajatanie“ s vodíkom alebo iným alternatívnymi pohonmi.
Ak to myslíme s našou energetickou bezpečnosťou seriózne, nestačí len uvaliť sankcie na dovoz ropy z Ruska. To ju skôr či neskôr presmeruje na iné trhy a príjmy budú Putinovi plynúť ďalej. Jediným a dlhodobým riešením je reálne obmedziť spotrebu – a to ide len rozvojom a využívaním technológie, ktorá ich nepotrebuje. Populizmus by nám v tom nemal stáť v ceste.
Koncepcia obeťou politiky
Neboli by to politici, keby v poslednej chvíli niečo nepokazili. V rozpore so zdravým rozumom, prepočtami a logickými argumentmi sa európska energetická nezávislosť, ekologickejšia doprava a efektívnejší manažment zdrojov stáva v priamom prenose obeťou vnútropolitického boja v jednotlivých krajinách. A to nielen u nás, kde sa proti navrhovaným pravidlám vo svojom prekvapivom vyhlásení ozvalo ako prvé KDH. V predvolebnom období nás určite čaká ďalšia spŕška výpadov proti navrhovanej legislatíve zo strany vyznávačov „tradičných“ hodnôt. Medvediu službu celej iniciatíve robia aj médiá, ktoré túto zložitú tému okresali na „zákaz spaľovákov z Bruselu“, a pritom verím, že mnohí novinári vedia, že prijatá legislatíva neobsahuje žiadnu zmienku o akomkoľvek zákaze.
Hlasy proti zavedeniu „uhlíkovej dane“, ktorá by bola vyberaná od výrobcov automobilov pri uvedení ich vozidiel na trh, sa ozvali aj v relevantnejších krajinách – v Nemecku, vo Francúzsku, Taliansku aj Poľsku. Nemecko ako motor kontinentálnej ekonomiky prichádza na poslednú chvíľu s nezmyselnými a nesplniteľnými požiadavkami, ktoré prakticky znemožňujú realizáciu pripravenej európskej politiky. Premiér Scholz si nesplnil domácu úlohu a neupratal si menšieho koaličného partnera FDP, ktorý sa z témy snaží vytĺcť politický kapitál a dohodu o znižovaní emisných limitov v poslednom kroku zablokoval. Dôvod? Snaha zvrátiť spoločný európsky plán dostať do polovice tohto storočia z ciest osobné vozidlá so spaľovacím pohonom, ktoré sú jedným zo zásadných zdrojov znečistenia. Títo ľudia sú zdesení z toho, že by európske nariadenia vydláždili cestu k čistejšej doprave v budúcnosti, v ktorej by používanie áut so spaľovacím motorom nedávalo ekonomický zmysel. A to je práve to, čo bolo cieľom európskeho nariadenia.
E-petrolej
Dovoľte analógiu z minulosti, keď sa v každom dome svietilo petrolejovými lampami či sviečkami a do toho prišiel nejaký Edison so svojou elektrickou žiarovkou. S odstupom 150 rokov sa nám to zdá ako jasná vec – veď kto by vo svojej spálni naďalej spaľoval petrolej, keď kvôli svetlu stačí cvaknúť vypínačom. Ale také jednoduché to nebolo ani vtedy. Dobové plagáty, ktoré šírili konšpirácie o smrteľných nebezpečenstvách elektriny, ste už určite videli. Dnes, keď majú odporcovia pokroku oveľa sofistikovanejšie nástroje na ovplyvňovanie verejnej mienky, sme svedkami omnoho rafinovanejších postupov. „Neberte nám slobodu páliť kvôli výrobe svetla v našich domácnostiach aj naďalej petrolej – a keď už je taký nezdravý ako tvrdíte, nahradíme ho e-petrolejom! Budeme míňať nepredstaviteľné množstvá elektrickej energie na výrobu ekologickej náhrady klasického petroleja a naše byty budú aj naďalej začadené a smradľavé. Hlavne, že sme nemuseli využiť tú hnusnú elektrinu.“
Syntetické palivá pre spaľovacie motory stoja v centre aktuálnej populistickej vlny, ktorá sa zdvihla proti elektromobilite. Prečo som presvedčený, že je to slepá ulička? V prvom rade, uznávam všeobecnú platnosť termodynamického zákona. Hoci sa tzv. „e-fuels“ vyrábajú z kysličníka uhličitého, pri jeho syntéze na zložitejšie zlúčeníny sa spotrebuje veľké množstvo elektrickej energie. Vznikajú pri tom enormné straty, ktoré sa potom ďalej znásobujú v samotných spaľovacích motoroch. Už vyrobená elektrická energia sa bude nezmyselne míňať v neefektívnom procese, aby sa vyrobilo palivo, ktoré sa opäť s veľkými nákladmi prepraví na miesto určenia a tam sa spáli v motore so 40 percentnou účinnosťou. Kiež by sme mali nejaký stroj alebo zariadenie, ktoré by na pohon automobilov dokázalo bez strát a lokálnych emisií využívať priamo elektrinu, že?
Šedá zóna a zelená nafta
Nemecko požaduje, aby do emisných limitov bola zapracovaná aj skutočnosť, že syntetické palivá sú emisne neutrálne. Je to krátkozraké a vo výsledku hrozí, že kvôli spochybňovaniu jednoznačného rozhodnutia o smerovaní k elektromobilite nebude transformácia európskej dopravy dôkladná a jej ciele nebudú splnené. Ako asi majú automobilky zabezpečiť, že jej vozidlá so spaľovacími motormi nebudú po roku 2035 tankovať benzín a naftu? Aj keby sa v rámci Európy podarilo vynútiť nejaké pravidlá, viac ako polovicu svojho životného cyklu strávia naše autá mimo EÚ, kde už na ich prevádzku nemáme žiadny dosah. Nie je istejšie a zodpovednejšie spaľovacie motory vôbec nevyrobiť a neuviesť na trh? Nevznikne okolo e-fuels rovnaká šedá ekonomická zóna ako okolo zelenej nafty? Nie je práve toto skutočným záujmom tých, ktorí teraz spochybňujú elektromobilitu?
Francúzsko navrhlo, aby sa posunula účinnosť opatrení, s čím ale nesúhlasia automobilky. Nemajú prečo strácať čas – veď na základe predchádzajúcich signálov európskych byrokratov už svoje fabriky (a že to sú nejaké molochy) nastavili smerom k elektrifikácii. Voči samotným emisným limitom alebo navrhovanej ceste k ich dosiahnutiu nevzniesli výrobcovia automobilov žiadne zásadné námietky. Naopak, privítali jasné smerovanie k čistejšej doprave v budúcnosti, efektívnemu manažmentu vyrobenej energie ale najmä nezávislosti – energetickej aj politickej. A to je tá jediná správna cesta pre Európu.
Chcem veriť, že si to uvedomia aj politici, ktorí chcú z tejto témy vytĺkať body hlásaním populistických hesiel.
Autorom príspevku je Peter Badík, CEO spoločnosti GreenWay Infrastructure s.r.o.
